Neistý koniec dinosaurov

Dinosaury možno nevyhubil veľký asteroid, ktorý dopadol koncom druhohôr pred 65 miliónmi rokov. Vyplýva to z výskumu krátera v Chicxulube, ktorý sa po dopade utvoril, a ďalších oblastí v Mexiku.

Tím geologičky z Princetonskej univerzity Gerty Kellerovej spochybnil teóriu, že koniec najväčších živočíchov, aké kedy obývali zemskú súš, spôsobil dopad planétky.

Masové vymieranie koncom druhohôr neprežili približne dve tretiny pozemského života. Vedci dlho hľadali jeho hlavnú príčinu.

Nakoniec si získala najväčšie uznanie teória, pochádzajúca z 80. rokov uplynulého storočia. Jej tvorcami boli Louis Alvarez, Walter Alvarez, Frank Asaro a Helen Michelová.
Kráter, ktorý rozhodol

Asteroid, ktorý mal vyhubiť dinosaury, bola neriadená strela veľkosti San Franciska, rútiaca sa rýchlosťou 100 kilometrov za sekundu, ako napísal jeden vedec. Pri náraze vytvoril v zemi obrovskú jamu, lebo odhadovaná sila explózie bola porovnateľná s použitím 100 miliónov vodíkových bômb naraz.

Teleso z kozmu po sebe zanechalo kráter, ktorý je teraz sčasti v mori a sčasti na severe Yucatánskeho polostrova. V priemere meria neuveriteľných 180 kilometrov a našli ho v roku 1978.

Alvarezov tím v slávnom článku zo Science z júna 1980 ukázal, že účinok dopadu musel mať katastrofické následky vrátane globálnej zimy a silného skleníkového efektu.

Svedčili o tom usadeniny irídia na dne morí, pochádzajúce z geologickej epochy medzi druhohorami a treťohorami.

Irídium je veľmi vzácnym prvkom. Jeho jediným zdrojom v novoveku Zeme sú meteority.

Po dopade na Zem sa vyparia a irídium sa dostane do atmosféry, odkiaľ putuje veľmi ďaleko od miesta dopadu. Spolu s dažďovou vodou potom vzácny kov skončí na dne morí a oceánov.
Zvyšných 300-tisíc rokov

Výsledky najnovšieho výskumu, publikovaného v Journal of the Geological Society, ktorý viedla Gerta Kellerová a Thierry Adatte z Lausannskej univerzity, však ukazujú niečo iné: dopad asteroidu časovo predbieha epochu vymierania o vyše 300-tisíc rokov.

Samozrejme, z geologického hľadiska to nie je veľa času. Lenže pre Kellerovú a jej kolegov, ktorí vyše dvadsať rokov študujú kráter a súvisiace oblasti (napríklad El Peňón v Mexiku) to znamená, že neexistuje presvedčivý dôkaz, že by zánik vtedajšieho života spôsobil práve dopad asteroidu.
Nijaká druhohorná dráma?

Usadeniny, oddeľujúce epochu dopadu asteroidu a začiatku vymierania, totiž nevykazujú nijaké známky štruktúrneho neporiadku, ktorý by svedčil o niečom dramatickom.

Neboli zničené ani brlohy, ktoré si tvorili živočíchy kolonizujúce oceánske dno. Problémy nastali až dlho potom.
„Vieme, že po dopade asteroidu každých tisíc rokov pribúdali dva až tri centimetre usadenín. Spolu sa uložilo okolo štyroch až deviatich metrov," cituje Kellerovú webová stránka Americkej vedeckej nadácie (NSF). „Línia, ktorá zachycuje známky masového vymierania, leží až nad touto vrstvou."
Žili predtým aj potom

Pod vrstvou so sklenenými guľôčkami, ktoré svedčia o dopade, vedci narátali 52 žijúcich živočíšnych druhov. Pozoruhodné je, že tých istých 52 druhov narátali aj nad ňou.

Kellerová to komentovala slovami: „Zistili sme, že v dôsledku dopadu asteroidu nevymrel ani jeden druh."
Tento záver vlastne ani príliš neprekvapuje, hovorí Kellerová. Nijaké z predchádzajúcich hromadných vymieraní, ktorých bolo v histórii Zeme dovedna päť, nie je spojené s dopadom asteroidu.

Ak už by sme mali hľadať jediného vinníka masového vraždenia na konci druhohôr, mali by sme zrejme obrátiť pohľad k vulkanickým horninám mohutnej Dekkanskej plošiny v dnešnej Indii, ktorá sa začala vtedy utvárať.

Bol stratený svet aj po katastrofe?

Existencia náhornej plošiny či inej oblasti, kde prežili dinosaury, je obľúbenou témou dobrodružných príbehov. Čosi na tom môže byť.

Pionierom témy o prežívaní dinosaurov bol stvoriteľ Sherlocka Holmesa Arthur Conan Doyle. Svoj stratený svet umiestnil práve na náhornú plošinu v amazonskej džungli. Izolovaná skupina dinosaurov tam podľa neho prežila zánik väčšiny týchto tvorov na rozhraní kriedy a treťohôr.

Nech už bol príčinou vymierania dopad vesmírneho telesa alebo výron jedovatých plynov pri rozsiahlom vulkanizme na území dnešnej Indie, vládne vedecká zhoda, že katastrofu nijaké veľké dinosaury neprežili (potomkovia niektorých malých však áno - žijú dodnes ako vtáky).

Jedna zo skúmaných lokalít v Ojo Alamo. Kosti sa našli pri úpätí bielych pieskovcov.
FOTO - JAMES FASSETT/PALAEONTOLOGIA ELECTRONICA

Zdá sa však, že zrnko pravdy obsahuje aj doylovský pohľad a jeho neskoršie knižné či filmové varianty.
Katastrofu mohla prežiť aj skupina veľkých dinosaurov. Aj keď nie nadlho. Vyplýva to z nového výskumu pieskovcových formácií Ojo Alamo a Animas v Sanjuanskej panve na území štátov Nové Mexiko a Colorado v USA. Tamojšie dinosaurie fosílie patrili tvorom, ktoré žili až pol milióna rokov po rozhraní kriedy a treťohôr.
Datovanie vrstiev s dinosaurími kosťami býva prekérna vec. V minulosti sa už javili ako treťohorné. No vedci to vysvetlili napríklad vyplavením kostí do mladších usadením.

Treťohorný vek sanjuanských pieskovcov vyplýva z uviaznutých zrniek peľu, sfosílnených listov a orientácie magnetického poľa v hornine. Kosti sa do nich nedostali odinakiaľ.

Dokladá to najmä komplex 34 častí kostry jediného exemplára hadrosaura (dvojnohý bylinožravec). Sotva by sa tam dostali všetky zo staršej vrstvy. Mineralizáciu kostí na mieste v treťohornej vrstve potvrdzujú aj význačné obsahy izotopov uránu a prvkov vzácnych zemín.

V internetovom časopise Palaeontologia Electronica to napísal James Fassett, emeritný pracovník Geologickej služby USA (U. S. Geological Survey) v Santa Fe.